Každý môj deň si žiada sladké potešenie. Každý deň sa niečim potešiť. Takto to potrebujem. Tak som narýchlo, kým chlapček spal, ako strela stvorila čokoládovo-gaštanovo-pomarančovú radosť. No navnadiť naň škôlkarku už bolo ťažšou úlohou, lebo v skrinke s lienkou na ňu svietili pomarančové cukríky, ktoré sa o pomaranč ani len neobtreli a skoro ani nechcela pomôcť kamarátke húske, postavičke z našich príbehov, ktorá pri súboji s oranžovou líškou stratila biele pierko a Katku žiadala, či by jej vedela s hľadaním pomôcť, že by jej za to doma dala sladkú odmenu (niet nad domácu výrobu). Katka pri vidine okamžitého pôžitku pomoc odmietla, tak som jej dala dva malé, dokopy vo veľkosti asi jedného nechtu, za-pomarančom-jedine-tak-páchnuce lákadlá (keď ich už dostala do daru), a v tej chvíli už celá krabička padla do zabudnutia (zakázané ovocie najviac chutí, tak som teda zmiernila jeho príťažlivú silu).
Mama zamotaná do plánov a do príbehov už nevedela čo vymyslieť, (lebo Katka chcela líške za všetko, čo urobila húske, vyprášiť kožuch), tak vymyslela mierumilovnejšie riešenie: líška sa vytratí, keď Katka zje kúsok z líškinho sladkého kožucha, ktorý pri súboji s húskou zanechala na mieste činu (kúsok pomaranča opretý o koláčik, v ktorom sa našlo aj hľadané pierko). Veď vravím, žiadne dokonalé vyústenia mojich nápadov...Len celkom obyčajné kompromisy, a trochu praštené nápady, lebo 4-ročníčka už má predsa vlastný rozum a neoblomnú vôľu.
A potom som jej dala takúto pátračskú úlohu, podľa kartičiek nájsť predmety v domácnosti:
no ona sa chcela radšej hrať hru na princeznú, v ktorej by som ja bola jej slúžkou a samozrejme by som teda za ňu mala aj hračky upratať. Je to s ňou už raz tak, dievčatko plné fantázie, vymýšľala a vymýšľala do posledných detailov príbeh o princeznej, o mačkách, levici, o strážcoch kráľovstva, o daroch pre princeznú, čo tam po úlohe, kde sa bolo treba dlhšie sústrediť.
A ja som si v ten deň čítala niečo z knižky. O tom, že deti nie sú vždy také, aké si ich rodičia vysnívajú. Knižka o prijatí, jedinečnosti, že dieťa nebolo vymyslené mnou a nedá sa ľúbiť svoju predstavu. A pár riadkov do školy o dejinách hudby, novoromantizme a Wagnerovych Norimbergských majstroch spevákoch, kým chlapček zaspával pri mne blízko, blízučko.
Chlapček jeden malý, maličký. Nevie ešte ani chodiť, no už si dnes priliezol za svojím túžby-napĺňajúcim-objektom, pijúcim v príjemnej kaviarni kávu, oblapil okolo nôh a oslovil ma-mou, aby si tak vypýtal svoje mliečko. A večer, večer som ho z obývačky počula zakričať, prišla za ním do spálne, našla ho stojaceho na posteli, obráteného k oknu, polospiaceho. Niekedy sú veci smiešne, trochu aj na hlavu, nie s parádnymi riešeniami, s reprezentatívnym procesom. Keď sa človek aj tak cíti ofúknutý radosťou.
