Óda na to, čo je

Z okienka kúpeľne mojich rodičov sa v posledný deň nášho pobytu pozerám na lesy a kopce,  krátko pred ôsmou večer, keď je vonku ešte pekne vidno a kopce sú ozdobené jasom. 

Deti tu mohli prežiť svoju živelnosť, takmer neustály pobyt vonku, na dvore, s hrami v záhrade, hry s vodou, s pieskom, mokrí, špinaví, strapatí, s rozderaveným oblečením, červení od jahôd a ríbezlí, hnedí od hliny, slnko sa striedalo s dažďom a vetrom, vzduch voňal inak ako na západe, naozaj. Oberali sme ríbezle z kríkov, ktoré boli ešte mokré po lejaku a potom som z ríbezlí urobila džem. No bolo mi to málo, a tak som si deň na to vyšla sama na trh a dokúpila ešte jahody, nektárinky a marhule. A moja radosť z toho, že ich môžem pripraviť zdravšie, po domácky, voňavo, naplniť nimi sklenené poháre a teraz si ich nesiem domov. Moje myšlienky na drobnosti, na to, že moje deti si zo mňa vzali len detaily: farba očí môjho synka a neposlušné malé vlásky rastúce mojej dcérke po stranách na čele. Návšteva retro kúpeľov, zber húb v lese, obrovské termitiská, radosť z hríbov nájdených a potom hríby v praženici,  penzión na „konci sveta“, kde boli ovce, kravy a veľký čierny priateľský pes. Tak, a teraz k tomu, čo mi behá posledné dni po rozume. Nech toto nie sú dni, ktoré mám hodnotiť, nazvať ich krásnymi alebo akýmikoľvek inými. Volám ich: ste také aké ste. To, čo ma tak obohacuje, tak, ako aj princípy  mojej milovanej geštaltterapie, alebo aj terapie hrou, ktorú som pred krátkym časom mala možnosť zažiť, vidieť, ochutnať z nej. Keď sme si hovorili, že toto je trochu neprirodzené a bolo ťažké sa s tým stotožniť, no predsa si z nej veľa nesiem.  Ide v nej o to, že pri práci s dieťaťom sa len opisuje, zrkadlí jeho činnosť, jeho hranie. Byť mu tak blízko, až v jeho svete, bez hodnotenia, poučovania, len prežívania spolu s ním toho, čo sa deje. A ja som si to potom použila aj pri svojich deťoch. Keď nie je potrebné vymýšľať senzácie, aktivity, len byť s dieťaťom v tom, čo robí, tam, kde je. 

„Teraz berieš paličku, kúpeš ju vo vode, zafúkal vietor. Aha, spadla stolička. Pozeráš sa na vtáčiky na plote, sú tam a pozri, už ich niet...“

Hovorili sme o práci s deťmi, deti s traumami, ale ja si hovorím, že sa to dá použiť aj inde. Hovorili sme o tom, že nemusí ísť o zmenu. Myslím na to, že v živote nemusí byť dôležitá zmena, výborné riešenie, fantastické metódy na výchovu úžasných detí, že dôležité je byť tu s nimi, byť so sebou, prijať ich, seba a toho, čo je. A prijať neznamená snažiť sa, aby sme si to zaľúbili, obdivovali to, len to nechať, nech to je také, aké práve je. 

”Čím viac sa snažíš byť tým, čím nie si, tým viac zostávaš rovnaký. Čím viac sa snažíš byť tým, čím si, tým viac sa meníš“. (paradoxná teória zmeny podľa geštaltterapie)

A tak teraz píšem toto. Potom pôjdem spať, budeme vstávať skoro a prídu ďalšie dni, keď sa niečo,  hoci aj celkom malé, udeje.

Zlyhávať a povedať im o tom

Na niektoré veci dnes nechcem ani myslieť a pokračovať až od chvíle, keď som už s deťmi sedela na gauči, objímala sa so staršou, zatiaľ čo maličký liezol hore dole. Tá chvíľa, keď sme postupne prestali plakať obe. Lebo len priznanie pocitov pred ňou, pred nimi, ma dokáže (za)chrániť.

Ešte keď sme mali len ju, zdalo sa mi nemysliteľné plakať pred deťmi. Chodievala som sa vtedy ukrývať do šatníkovej skrine, alebo to Nebesia zariadili tak, že tie najhoršie chvíle prichádzali počas jej spánku. Dalo sa to. Teraz to už nejde.  Sedeli sme na gauči a hovorila som, že ešte počkáme, kým nás to prejde, potom sa uvidí, čo bude ďalej, až potom si pozrie rozprávku a po nej jej dám večeru, ktorú som jej pripravila s radosťou.  Hovorila som jej, že najčastejšie plačem z hnevu, že mám chuť vystreliť sa do vesmíru, cesta tam je dlhá, iste by ma to dovtedy prešlo.

Nechcem už myslieť na to, čo všetko sa vtedy odohralo. Bolí ma to ako matku. Viem, že žiadne predsavzatia nepomáhajú. Stane sa to iste znovu. Jediné, čo ma vie (za)chrániť je hovorenie o tom, povedať im, čo som cítila, čo cítim, prečo sa to stalo. Lebo nie pravda, ale neistota  vedie k strachu. Hovorím si: keď už nemajú matku parádne sa ovládajúcu, silnú, nech ju aspoň majú autentickú.

A potom už nebolo všetko iba sladké (okrem tej jej večere, ktorú som jej dnes dopriala takúto), už neprišiel  len veselý koniec (dňa aj tohto zážitku), bojovať treba neustále, aj zajtra bude treba. Prišli len také drobnosti, prečítala som jej rozprávku (o Snehulienke), ona mi pomohla s riadom, hladkanie hrudníčka patriaceho synovi pri večernom zaspávaní.  Tieto drobné nehy, aj to sa ráta, aj to si zapisujem do zoznamu svojich materských úspechov. Veď človek je slabý, tak nech sa teší aj z tohoto.

Jej sladká večera:

Pečený tvarohový krém s ľanovo-maslovou polevou

Suroviny:

250 g tučného tvarohu (použila som krémový extra tučný)

2 vajcia

70 g kokosového cukru

2 lyžice kakaa

2 lyžice ľanových semienok

5 lyžíc ovsených vločiek

perníkové korenie

40 g masla

Postup:

1. Vo vodnom kúpeli vyšľaháme žĺtky so 40 g cukru na penu. 

2. Z bielkov a zvyšného cukru vyšľaháme tuhý sneh (mne však sneh nevyšiel, kokosový cukor asi s bielkami kamarát nebude). Vmiešame kakao, perníkové korenie (asi ½ čajovej lyžičky) a tvaroh.

3. Zapekacie misky (ja som použila tortovú formu s priemerom 26 cm) vytrieme maslom a vysypeme ovsenými vločkami. Zmiešame obe masy (v bode 1. a 2.) a naplníme nimi misky (formu). Pečieme pri teplote 180 stupňov 15 minút.

4. Na suchej panvici opečieme ľanové semienka.  Zvyšné maslo rozpustíme, zmiešame s ľanom.

5. Upečený krém necháme trochu vychladnúť. Misky vyklopíme, povrch polejeme maslom a ľanom. Ja som z hmoty vykrajovala kvety, ktoré som vyklopila na tanier a poliala ľanovou polevou.

A k tvarohovým kvetom hrnček teplého kakaa, s kokosovým cukrom, cejlónskou škoricou, vanilkovým práškom a morskou soľou (kakaový prášok-zmes, značky Kospa, lahodné, valentínsky darček od nášho tatinka pre nás obe).