Z okienka kúpeľne mojich rodičov sa v posledný deň nášho
pobytu pozerám na lesy a kopce, krátko pred ôsmou
večer, keď je vonku ešte pekne vidno a kopce sú ozdobené jasom.
Deti tu
mohli prežiť svoju živelnosť, takmer neustály pobyt vonku, na dvore, s hrami
v záhrade, hry s vodou, s pieskom, mokrí, špinaví, strapatí, s rozderaveným
oblečením, červení od jahôd a ríbezlí, hnedí od hliny, slnko sa striedalo
s dažďom a vetrom, vzduch voňal inak ako na západe, naozaj. Oberali
sme ríbezle z kríkov, ktoré boli ešte mokré po lejaku a potom som z ríbezlí
urobila džem. No bolo mi to málo, a tak som si deň na to vyšla sama na trh
a dokúpila ešte jahody, nektárinky a marhule. A moja radosť z toho,
že ich môžem pripraviť zdravšie, po domácky, voňavo, naplniť nimi sklenené
poháre a teraz si ich nesiem domov. Moje myšlienky na drobnosti, na to, že
moje deti si zo mňa vzali len detaily: farba očí môjho synka a neposlušné malé
vlásky rastúce mojej dcérke po stranách na čele. Návšteva retro kúpeľov, zber
húb v lese, obrovské termitiská, radosť z hríbov nájdených a potom
hríby v praženici, penzión na „konci
sveta“, kde boli ovce, kravy a veľký čierny priateľský pes. Tak, a teraz
k tomu, čo mi behá posledné dni po rozume. Nech toto nie sú dni, ktoré mám
hodnotiť, nazvať ich krásnymi alebo akýmikoľvek inými. Volám ich: ste také aké
ste. To, čo ma tak obohacuje, tak, ako aj princípy mojej milovanej geštaltterapie, alebo aj
terapie hrou, ktorú som pred krátkym časom mala možnosť zažiť, vidieť, ochutnať
z nej. Keď sme si hovorili, že toto je trochu neprirodzené a bolo ťažké
sa s tým stotožniť, no predsa si z nej veľa nesiem. Ide v nej o to, že pri práci s dieťaťom
sa len opisuje, zrkadlí jeho činnosť, jeho hranie. Byť mu tak blízko, až v jeho
svete, bez hodnotenia, poučovania, len prežívania spolu s ním toho, čo sa
deje. A ja som si to potom použila aj pri svojich deťoch. Keď nie je
potrebné vymýšľať senzácie, aktivity, len byť s dieťaťom v tom, čo
robí, tam, kde je.
„Teraz berieš paličku, kúpeš ju vo vode, zafúkal vietor. Aha, spadla
stolička. Pozeráš sa na vtáčiky na plote, sú tam a pozri, už ich niet...“
Hovorili sme o práci s deťmi, deti s traumami, ale ja si
hovorím, že sa to dá použiť aj inde. Hovorili sme o tom, že nemusí ísť o zmenu.
Myslím na to, že v živote nemusí byť dôležitá zmena, výborné riešenie,
fantastické metódy na výchovu úžasných detí, že dôležité je byť tu s nimi,
byť so sebou, prijať ich, seba a toho, čo je. A prijať neznamená snažiť
sa, aby sme si to zaľúbili, obdivovali to, len to nechať, nech to je také, aké
práve je.
”Čím viac sa snažíš
byť tým, čím nie si, tým viac zostávaš rovnaký. Čím viac sa snažíš byť tým, čím
si, tým viac sa meníš“. (paradoxná teória zmeny podľa geštaltterapie)
A tak teraz
píšem toto. Potom pôjdem spať, budeme vstávať skoro a prídu ďalšie dni,
keď sa niečo, hoci aj celkom malé, udeje.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára